Radosť a pokoj v duši (nielen) v čase pandémie

Počuli ste už aké je dôležité myslieť pozitívne? Nepochybne áno, ale pomohlo to? Vlastne sa ani nečudujem, že už je na to slovné spojenie toľko ľudí alergických. V tomto článku vás nebudem nútiť myslieť pozitívne, ani si nebudeme zalepovať oči cukrovou polevou.

Podelím sa s vami o pár tipov a inšpirácií – čo mi v týchto dňoch a týždňoch najviac pomáha, kde môžeme nachádzať radosť a pokoj v duši, ako sa nezblázniť aj keď bubáky vyliezajú zo skrine a ako podporiť pozitívnu evolúciu….

Chobotnica kontrolórka

Ako som sa priznala v minulom článku, prvé dni pandémie som prežila v obavách a neistotách. Bála som sa hlavne o naše zdravie a zdravie našich „starkých“ – moju maminu, krstnú mamu, svokrovcov a manželovu babku. Nedoliečená rana po ocinovej náhlej smrti ešte situáciu primerane zahustila. Priznám sa, že tie prvé dni som mala chuť všetkých niekde zabarikádovať. Vrcholom môjho úsilia boli v rukách ušité rúška, usmerňovanie mojej časti rodiny po telefóne a pučenie manžela ohľadom bezpečnosti jeho časti rodiny. Veľmi skoro som však zistila, že každý má vlastný rozum (ako dobre!), robí si čo chce (veď samozrejme!) a že  všetko iba zhoršujem. Okrem toho som sa cítila veľmi unavená a zle som spávala.

Keď som sa nacítila na celú situáciu, videla som seba ako chobotnicu, ktorá má na každom položené svoje pomyselné chápadlo – svoju pozornosť prameniacu zo strachu. Riešením bolo pustiť to. Pustiť tú iluzórnu kontrolu, stiahnuť chápadielka. Okamžite som mala viac energie, spánok aj vzťahy sa upravili.

Je jedno, či máte podobné obavy ako ja alebo vás trápia iné veci (mne sa, mimochodom, táto téma zopakovala aj v téme podnikania). Možno vás trápi skôr strach o vaše živobytie, obavy a hnev zo straty slobody alebo pocit nedostatočnosti. Ak cítite svoje chápadielka na veciach, ktoré sú mimo vašu kontrolu (a že ich teraz je), skúste povoliť zovretie. Hovorí sa: Čo k tebe patrí, zostane. Čo už nepatrí, neudržíš.

Možno na tom čosi bude.

O slonoch, ľuďoch a iných dôležitých veciach

Náramne ma potešilo, keď suseda ponúkla mamine (ako rizikovej skupine) pomoc hneď v prvých dňoch opatrení. Niežeby to potrebovala, staráme sa o všetko, čo potrebuje, najlepšie ako vieme. Ale ten pocit, že sú len o pár poschodí či stien ďalej, nejakí ľudia, ktorým nie je ukradnutá, ma zahrial na duši práve v tých dňoch, keď som sa o ňu bála. Podobne ako oznam, že niekto si dáva prácu s dezinfikovaním vchodových dverí a výťahu. Ďakujem, milí susedia, ak si toto náhodou prečítate.

Potom zasiahli naši dobrí dlhoroční kamoši, ktorí za normálnych okolností šijú kabelky, nákrčníky a maľujú na hodváb. Teraz nás prioritne zásobili rúškami a my zase rodičov – rúškami aj vitamínom C.

Potom prišla poštou záhadná obálka. Vnútri trónilo rúško s ružovým slonom. Pečiatka na obálke mi nič nehovorila. Mierne detektívne úsilie ma priviedlo na stopu kamarátky, ktorá žije v UK, má pármesačné bábätko a napriek tomu jej prišlo na um nechať mi poslať rúško s ružovým slonom. S tým, že veď v týchto časoch môže ochrániť len samotný slon. Nebudem zdĺhavo vysvetľovať prečo slon – kto máte dlhoročných (24 rokov!) priateľov a prežili ste s nimi pubertu a rannú dospelosť plnú podivného súkromného humoru – tak presne viete o čom.

Takže toto nás všetkých, milí, chráni najviac – spolupatričnosť, ohľaduplnosť, láska a to že myslíme jeden na druhého. Že nám na sebe záleží. Že na to nie sme sami. A ešte samotný slon!
Toto nám prináša úsmev a dobrý pocit na duši, či už sme priamym účastníkom alebo svedkom ľudského záujmu, ochoty, pomoci. Akéhokoľvek druhu.

Tak ostaňme v spojení

Keď si spomeniem na náročnejšie chvíle v mojom živote, vždy bol pre mňa asi najväčšou obrovskou pomocou chápavý kontakt a porozumenie. Človečina. Priatelia sa niekedy čudovali, že mi nevadí o niektorých bolestivých veciach rozprávať, ale mne to vždy pomohlo. Inokedy bolo najlepším riešením odovzdať to Tam hore (to je ostatne vždy dobrý nápad). A ja som napokon prišla k poznaniu, že na to nikdy nemusím byť sama.

Tieto dni sme mnohí síce fyzicky oddelení, ale nemusíme na to byť sami. Komunikujme, volajme si, spájajme sa, využime všetky tie moderné technológie, ktoré máme k dispozícii, aby sme sa napriek vzdialenosti cítili srdcom blízko. A hlavne jedna múdrosť stará ako vynález telefónu: Neplačte, že vám nikto nezavolá. Zavolajte vy!

Dobrý pocit si za peniaze (ne)kúpiš

Znova sa trošku dotknem témy, ktorú som spomínala v poslednom článku. Ak sme niekedy chceli byť vedomejšími spotrebiteľmi, teraz je čas! Podporujme lokálne seba navzájom. Podporme susedu, kamaráta, šikovných slovenských ľudí.  Je možné, že tvorca vašej obľúbenej značky/pekárne/obchodíka teraz dumá čo bude ďalej a zažíva neľahké chvíle. Skúsme sa riadiť pri nákupoch menej konzumom a viac srdcom a udržateľnosťou. Pri veciach osobnej spotreby aj pri darčekoch. Svojich najobľúbenejších výrobcov môžeme podporiť ak kúpou poukážky, ktorú využijete neskôr.

Ale čo ak tiež počítate výdavky a neviete čo bude? Vaša pomoc je rovnako neoceniteľná. Namiesto nákupu môžete vašim obľúbencom napísať povzbudivé slová, pozdieľať ich na sociálnych sieťach alebo spísať niekoľko viet ako referenciu použiteľnú na webe. Sama viem, ako veľmi sa dokážem potešiť milému komentáru či mailu. Pamätám si niekoľko chmúrnejších okamihov, keď mi pár riadkov od neznámeho človeka dodalo chuť tvoriť ďalej. A s chuťou tvoriť  sa objavili riešenia, ktoré som dovtedy nevidela a chmáry boli preč.

Poďme spolu tvoriť sieť podpory. A opäť známa múdrosť: Nefňukajme, že nás nikto nepovzbudí. Povzbuďme ako prví! Verte mi, ten dobrý pocit vnútri ostáva na oboch stranách.

Fungujem na solárny pohon

Obrovským napájadlom energie je pre mňa aktuálne slnko a les. Viac než kedy inokedy. Samozrejme viem, že slnečné svetlo pôsobí antidepresívne a pomáha nám tvoriť si vzácny vitamín D, ale veru posledné týždne mám pocit akoby som fungovala na solárny pohon. Z vychádzky prichádzam ako vymenená. A potom ešte stromy. V lese sa už ani netvárim, že som normálna. Niekedy objímam stromy alebo sa o ne opieram, niekedy si spievam, niekedy len tak pozerám „do blba“ alebo vyrábam estetické „súostrovia“ z popadaných vetvičiek, škrupiniek apod. Seriózne, takto som v lese fungovala, keď som mala asi tak 5 rokov. Očividne bolo načase sa k tomu vrátiť – za seba odporúčam všetkými desiatimi. Navyše, keď vidím to množstvo liečivých byliniek, ktoré práve rastú, vidím v tom dôkaz láskavej podpory Mamičky Zeme, ktorá má ešte stále s nami trpezlivosť.

Vyháňame stres stresom?

Tak som čítala, že vraj nasťahovanejšími filmami posledných týždňov sú najmä tie pandemické a (post)apokalyptické. Nič proti žánru, sama si občas pozriem, ale naozaj v tomto čase? Naše telá nás jednoducho musia milovať!
Či si to priznáme alebo nie, náš vnútorný systém čelí neznámej viac či menej stresujúcej situácii (a je v zásade jedno či sa bojíme o zdravie, živobytie alebo sa rozčuľujeme nad stratou slobody).  Je naozaj dobrý nápad pozerať horory či sledovať najnovšie konšpiračné teórie? Vyberajme múdro, čomu venujeme svoju pozornosť. Je to dôležitejšie než kedykoľvek predtým. Buďme k sebe milosrdní a uvoľnime sa pri príjemnej hudbe či oddychovom nenáročnom „feel good“ filme (moje obľúbené žánrovky sú napríklad About time, Stážista, Dobrý ročník, Pod toskánskym slnkom… ale osvedčili sa nám aj rozprávky plné vtipných hlášok ako Doba ľadová, Shrek či Hotel Transylvania).

Meditovať, relaxovať, žiť

Vedené meditácie rada tvorím, rada ich počúvam, rada si meditujem aj len tak v tichu či pri hudbe, ale priznávam sa bez mučenia – nie som v tom dôsledná. Niekedy sa jej venujem dva týždne, potom dva nie a tak ďalej… toto sa deje už roky napriek tomu, že mám na vlastnej koži vyskúšané benefity takejto vnútornej „práce“. S meditáciou či inou formou relaxácie je to ako so všetkým ostatným. Cvičíte – máte kondičku. Dáte si jesť – ste najedení. Rozprávať o tom moc nefunguje. Na druhej strane poznáte to – ak to urobíte raz, je to lepšie ako nič. Ak občas, je to fajn a má to zmysel. Ak pravidelne, dejú sa zázraky.  Minulý týždeň som si povedala, že nejaký zázrak by sa hodil. Posilniť pokoj v duši, jasnosť mysle a tak.

Meditácii som sa venovala dvakrát denne po 15 minút plus som to skombinovala s jednou veľmi účinnou „technikou“- každý deň som si zatancovala na zopár rýchlejších pesničiek a aspoň pri jednej vytriasla stres a všetky emócie (Krátka vsuvka: toto vytriasanie je veľmi účinné, podobne ako v živočíšnej ríši, kde sa zvieratá po náhlom stresu zvyknú otriasť a veselo cupkať ďalej – poznáme snáď antilopu, ktorá by trpela chronickým stresom?). Za niekoľko dní tejto praxe sa ozaj zázrak stal. Cítila som sa snáď najspokojnejšia za celé mesiace odkedy zomrel ocino. Hlboký pocit, že všetko je v poriadku. Zlepšil sa mi spánok a k drobným radostiam som bola dvakrát tak bdelá. Vyskúšajte napríklad moju meditáciu „Je o nás postarané“, ktorá je celkom zdarma na mojom Youtube kanáli.

Náš kamarát NIČ

Podarilo sa vám na chvíľu pustiť svoju vnútornú chobotnicu-kontrolórku? Okrem kontrolovania sa chobotnica rada venuje aj pozeraniu do krištálovej gule. Aby vedela čo bude zajtra, logicky. Lenže čo ak je guľa zahmlená a obrazy v nej sa dynamicky menia? Nebolo by pre chobotnicu oveľa príjemnejšie dovoliť si  sadnúť do lesa a hľadieť „do blba“? Pripustiť, že nevie čo bude a nechať priestor tomu NIČ? Nájsť svoje osobné oko búrky?

Mám sen

Keď sa nám podarí nájsť ten ostrov vnútorného ticha a skamarátiť sa s trochu desivým NIČ, mnohé sa zmení. Nie je to vždy ľahké, ale tie momenty, keď sa to podarí nás nabijú novou silou a dôverou v život. Pochopíme, že svet sa mení, ale môže to byť zmena k lepšiemu, pomalšiemu, udržateľnejšiemu. A vtedy je čas otvoriť sa novým víziám. Ak už toto nefunguje – čo nové by mohlo prísť? Akú prítomnosť a budúcnosť sa prajem? V akom svete si prajem žiť? Ako sa chcem cítiť? Čo môžem z týchto rozsypaných kociek postaviť? Čo ma práve teraz napĺňa nádejou? Pretože nič už nebude ako kedysi, ale všeko môže byť také, ako ešte nikdy.

Čo pomáha vám udržiavať sa v radosti? Dávajú vám zmysel moje tipy? Napíšte mi prosím do komentárov!