Prečo nie je chyba robiť chyby

Doteraz si veľmi živo spomínam, ako sme v škole písali päťminútovky z matematických príkladov. Učiteľka diktovala a my sme mali rovno písať výsledky do radu za sebou. Pre mňa ako síce bystré, ale pomalšie dieťa (pomalšie vo všetko vrátane jedenia a iných základných úkonov), to bola hotová pohroma. Stres, panika a zúfalstvo, keď som sa náhodou nad jedným príkladom dlhšie zamyslela, lebo následne sa to nestíhanie a zmätok, ktorý príklad vlastne počítam, nabaľoval ako snehová guľa. Výsledkom boli bolesti brucha – dnes už viem, že to bola psychosomatická reakcia zo stresu. Keď som však ako druháčka začala uprostred päťminútovky plakať, že mi je veľmi zle, učiteľka bola presvedčená, že simulujem, aby som sa vyhla písomke. Dnes sa mi ako dospelému človeku vynára otázka – na čo to celé bolo dobré? Je tých 5 alebo 10 sekúnd skutočne rozhodujúcich alebo na niečo potrebných? Som presvedčená, že nie.

Ako tak pozorujem deti súčasnosti, mám pocit, že tlak na nich ešte vzrástol. Premýšľam, prečo v našej spoločnosti prevýšil výkon nad pocitom? Rýchlosť nad vnútornou pohodou? Dokonalosť nad radosťou?

Sme naprogramovaní

Keď je bábätko malé a učí sa chodiť, súčasťou tohto procesu je, že padá. Neskôr sa učí napríklad držať ceruzku a nakresliť prvé čmáranice. Veľakrát sa snaží a napokon uspeje. Neúspešné pokusy (chyby) sú jednoducho PRIRODZENOU súčasťou učenia. Súčasťou, ktorú nedokážeme oddeliť. V určitom období života však chyby začnú byť prepojené s negatívnymi emóciami. Robenie chýb začne byť spojené s kritikou, trestom, pokarhaním a v niektorých prípadoch aj ponížením. Strach z robenia chýb tak ostáva zakorenený hlboko v nás. Máme ho v sebe všetci – jednotkári aj štvorkári. Deti, ktoré sa horšie učia, zažívajú podceňovanie a trestanie. Jednotkári sú zase zaťažovaní očakávaniami. Ak sa im niečo v škole nepodarí, oznámenie výsledku býva často sprevádzané štipľavým komentárom, že „od tak dobrého žiaka sa veru takéto výsledky nečakajú”. Pretože jednotkár musí vždy všetkému rozumieť a nikdy nemať zlý deň, však? :-)

A tak sme tu, naprogramovaní plniť príkazy, báť sa chýb, zlyhania a poníženia, báť sa vidieť veci inak ako väčšina. Od úspechu nás však často delí iba tenká čiara uvedomenia, že mýliť sa je prirodzené. Že keď robíme chyby, neznamená to, že sme hlúpi, nešikovní, že to nikam nedotiahneme, že nie sme dosť dobrí… Znamená to, že sa učíme. Že overujeme a vyhodnocujeme rôzne stratégie. Že sa zlepšujeme.

Skutočným problémom je nerobiť nič

Skutočným problémom nie je robiť chyby. Skutočným problémom je nerobiť nič. Nechať sa ochromiť strachom, zotrvať vo svojej bezpečnej a pohodlnej zóne. Problémom nie je vymýšľať, skúšať a mýliť sa, ale tá chvíľa, keď sa naučíme, že sa neoplatí vyčnievať z davu. Skutočným problémom nie je urobiť chybu, ale uveriť, že sme ju urobili preto, že sme hlúpi a nedostatoční.

Páčil sa vám článok? Tento a mnohé iné nájdete v mojich knihách Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla.