Pred časom sa u nás objavil veľký nočný motýľ. Trochu som sa ho aj bála… ja viem, ja viem… ale ja a hmyzy sa moc nekamošíme. Prvý večer sa nám s ním už nepodarilo nič urobiť, kdesi zaliezol. Na druhý deň ráno som zrazu uvidela zbesilý let po miestnosti. Motýľ sa snažil odletieť, ale opakovane narážal do veľkého okna. Keď som ho otvorila, zase sa v strachu búchal o druhé.
Igor sa podujal chytiť ho do ruky a pomôcť mu von. Po niekoľkých minútach tancov sa mu to podarilo. Motýľa sme vypustili, ale stihol sa v Igorovej ruke pri domnelom boji o život aj pokakať.
Tak premýšľam, či nie sme koľkokrát také motýle… Keď sme v situáciách, pri ktorých si myslíme, že je to koniec, boj, strach… možno nám Život/Boh/Vesmír, inteligencia, ktorá dovidí ďalej ako my, dáva v skutočnosti šancu na nový začiatok
Čo myslíte? :)