Malé dievčatko cupká ulicou. Máva klobúčikom a vlasy mu divoko vejú. Klobúčik je všade inde, len nie na hlave. Pani v strednom veku, zrejme jeho babička, kráča vedľa neho a keďže je horúci deň a slnko svieti, má strach a napomína ju: “Daj si okamžite tú čiapku na hlavu. Všetky deti majú na hlavách čiapky!” To, mimochodom, ani nebola pravda. A ako dôvod mať čiapku na hlave? Škoda reči…
Mimovoľne sa mi zjavila pred očami iná scéna. Dievčatko vyrástlo, chodí do školy a naposledy dostala z ťažkej písomky štvorku. Nelíšila sa tak od väčšiny spolužiakov, pani učiteľka nad celou triedou zalamovala rukami. Doma sa snaží objasniť situáciu, ale dočká sa odpovede: “Je mi jedno čo mali všetky deti, to sú výhovorky. Keď ostatní skočia do studne, skočíš aj ty? Ty máš štvorku a ďalší týždeň ťa nechcem vidieť vonku, ale budeš sa pekne učiť.”
Ako málo k sebe pristupujeme vedome, však? Lebo to, čo vidíme navonok, je iba odzrkadlením nášho vnútorného sveta.
Pokiaľ ide o nezvyčajnú prácu, o nekonvenčný životný štýl, o rozhodnutia a túžby iné než má väčšina… opakujeme si dookola: “Veď všetci tak žijú. Nie je to tak zlé…. Budem žiť tak ako ostatní.”
Pokiaľ ide o robenie chýb, náš vnútorný kritik nám to spočíta. Čo na tom, že každý robí chyby? Toto sme my!!! A tak si naložíme ešte viac a zase uveríme, že nie sme dosť dobrí, že na to nemáme, že sme neschopní….
Čo s tým? Viac lásky, menej strachu. Viac vedomia, menej autopilota…
Je to výzva na každý deň. Je to trochu ako upratovanie, ale oveľa príjemnejšie :-) A najmä výsledky stoja za to!
Páčil sa vám tento článok? Prečítajte si aj moje knihy >>>