Často sa stretávam s tým, že mi niekto povie alebo napíše: „Zuzka, ty to máš super, lebo robíš čo ťa baví a napĺňa. Máš svoje poslanie a ideš si za ním. Ale ja netuším, čo je moje poslanie, čo je pre mňa to pravé. Venujem sa veľa veciam, ale v ničom sa necítim výnimočná. Neviem, čo by som chcela robiť a už vôbec neviem čo s tým celým v praktickom živote….“

A tak som sa rozhodla, že vám napíšem ako to mám s poslaním a prácou ja a podelím sa s vami o niekoľko tipov, ako to svoje poslanie v sebe dekódovať.

1. Poslanie sa nedá nájsť

Veľa ľudí mi píše o tom ako nevie nájsť svoje poslanie. Ja osobne si však myslím, že tam je občas ten pes zakopaný. Myslím si, že poslanie sa nedá nájsť niekde vonku. Je to, akoby sme hľadali vlastnú ruku alebo nohu alebo skrátka niečo, čo je našou neoddeliteľnou súčasťou. Verím, že poslanie je pri nás celý náš život. Jeho forma sa môže v priebehu života  meniť, môžeme ho žiť úplne, čiastočne  alebo aj katastrofálne zanedbávať, ale jeho esencia ostáva rovnaká.

Ako to mám ja? Korene toho, čo robím dnes, sú vystopovateľné až do maličkého mala. Už ako malé dievčatko som sa patlala vo všelijakom tvorení, kreslila som si, navliekala korálky… Dnes som veľká, nuž tie výsledky vyzerajú o kus lepšie a sú ľudia, ktorí si ich radi kúpia. Milovala som sloh, písala som si poviedky do šuflíka, čítala Annu zo Zeleného domu a snívala o tom, že vydám knihu. Bavilo ma rozoberať ľudské osudy, tak som zamierila k psychológii a neskôr k osobnostnému rozvoju (keď som pochopila, že musím najskôr pomôcť sama sebe). Vtedy, kedysi, by som nikdy nepovedala, že tieto čriepky, charakterizujúce aká som, vedú k niečomu tak záhadnému a nepochopiteľnému ako je životné poslanie. Tvorenie bolo pekné hobby (ale nič viac, veď umelci sa nedokážu uživiť!!), písanie strašne tajné a psychológia širším okolím hodnotená ako tak trochu podivná. Ako sa ukázalo neskôr, každá táto moja časť si priala byť vypočutá a zaviedla ma k tomu, čomu sa venujem dnes.

Takže: Čo ste robili, keď ste boli malí? Čo vás bavilo, fascinovalo, akú činnosť ste odkladali iba s ťažkým srdcom?

2. Poslanie nepodlieha módnym trendom

Keď som asi pred piatimi rokmi napísala prvý e-book, prevládali nadšené ohlasy. Bolo to niečo nové, zaujímavé, neokukané. Písanie bolo mojou radosťou a ja som bola šťastná, ako ľahko a rýchlo sa e-book dostane k mnohým čitateľom. Postupne sa e-booky namnožili, stal sa z nich trend a ja som sa okrem nadšených reakcií stretla aj s pohŕdavými reakciami, že „to dnes robí každý a už je to trápne“. Píšem ich stále a okrem nich aj knihy a články. Pretože ma to baví. Pretože nemôžem nepísať. Pretože v tom vidím zmysel.

Možno máte pocit, že by ste sa mohli stať napríklad koučom. Mali ste ten pocit aj vtedy, keď to ešte nebolo IN? Čo bolo súčasťou vášho života bez ohľadu na okolnosti? Aká činnosť alebo myšlienky na ňu sa tiahli vaším životom ako zlatá nitka bez ohľadu na to, či to bolo pre spoločnosť skvelé alebo úplne odveci? Čo ste kedysi milovali a ľutujete, že to už nerobíte?

3. Poslanie nemusí byť nič veľkolepé

Dlhé roky som považovala svoje najvýznamnejšie talenty za niečo neveľmi špeciálne. Niečo, čo je tak obyčajné a prirodzené, že to dokáže ktokoľvek.  Keď sa povedalo poslanie, predstavila som si skôr niečo ako objavenie lieku na nevyliečiteľnú chorobu alebo záchrana dažďových pralesov.  Dnes to vnímam úplne inak. Vnímam svet ako rôznofarebnú mozaiku, v ktorej každý máme svoje jedinečné miesto. A keďže príroda je múdra a zvyčajne volí pre svoj rast a rozvoj cestu najmenšieho odporu, aj u nás je to zariadené tak, že poslanie nie je tam, kde je „najväčší ohňostroj“ či akési náhle a búrlivé pochopenie zmyslu svojej existencie :-). Práve naopak. Sledujte, kde je vo vašom živote najväčšia ľahkosť, prirodzenosť, hravosť, radosť a v konečnom dôsledku hlboká spokojnosť, ktoré sú signálom, že dielik mozaiky krásne a s ľahkosťou zapadol na svoje miesto.

Páčil sa vám článok? Napíšte mi do komentárov a prečítajte si aj moje knihy Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla >>>