„Ja som taká krava! Tak blbá snáď ani nemôžem byť!“ Z kuchyne mojej dávnej známej sa nesie výkrik a pri jeho tóne a obsahu ma až mykne.
„Čo sa deje?“
„Prihorela som koláč, som úplne sprostá.“ Jej vychýrený čokoládový koláč oddychuje v plechu, vonia výborne a jediná porucha, čo vidím, že mierne stmavnutá ľavá strana.
„Veď sa nič nestalo, vyzerá dobre a jedlo.“
Známa ďalej sama sebe nadáva, dobrá nálada je aspoň v tomto okamihu fuč. Hlavou mi toho víri veľa. Napríklad mi príde super, že vôbec piekla, to sa teda u mňa až tak často nestáva. Tak trochu by som ochutnala ten koláč, napriek všetkému jeho pravá strana vyzerá veľmi chutne.
Asi najsilnejšou myšlienkou je tá na kopu žien, ktoré sú k sebe tak veľmi kritické za maličkosti. Prečo je ich v našej spoločnosti tak veľa? Celá generácia našich mám, babičiek a tiet, ktorá sa ospravedlňovala aj za nedosolenú polievku. A celá generácia nás, ktoré sme na seba tvrdé a prísne – lebo nie sme superženy, supermamy, supervýkonné manažérky a superúspešné podnikateľky. Lebo by sme toho mali viac stíhať. Lebo pripaľujeme čokoládové koláče.
Majme rady sami seba a majme sa v úcte! Alebo si snáď viete predstaviť, že by niekto, kto nás úprimne ľúbi, prišiel a povedal: „Ty si taká krava, pripálila si koláč! Si skrátka úplne blbá!“
Buďme samy sebe niekým, kto nás skutočne miluje.