Ako som cez hmly Avalonu uvidela svetlo a ďalší kúsok seba

Zatváram oči a pred svojim vnútorným zrakom vidím celú planétu. Vidím na nej body svietiace jasným svetlom, niektoré viac ako ostatné.  Magické, možno až posvätné, miesta, na ktoré ľudia chodia už dlhé storočia, aby našli stratený kúsok seba, duchovnú útechu či neobvyklý spirituálny zážitok. Viem, že miesto, kde sa práve nachádzam, je jedno z nich.  Glastonbury, miesto kde je hranica medzi materiálnym a duchovným mimoriadne tenká. Ak sa nepozeráme iba očami, cez hmlu možno zazrieť mystický Avalon.

Ale to, čo vidím, nie je len o tom mieste. Je to o mne a keďže čítate tento článok, možno je to aj o vás.

Okrem jasných svietiacich bodov totiž vnímam aj iné svetlá… maličké ako svetlušky. Sú na mnohých miestach sveta, priamo spojené s mnohými ľuďmi.  Miesta jemné, ale jasné a hrejivé. Neposkytnú útechu tisícom pútnikov, ale povzbudia pár desiatok.  Na radosť a na osoh všetkým živým tvorom v blízkosti. Budú jedným malým svetlým bodom na tejto planéte.  A zrazu chápem, že toto je aj moja misia…. toto sa žiada aj odo mňa.

Svetelná pobočka!

No koniec.

Za posledné mesiace som sa presvedčila, že práca s ľuďmi je krásna, ale vôbec nie jednoduchá.  Boli chvíle, keď som bola tak unavená a zneistená, že som mala chuť všetko zavesiť na klinec… aspoň na čas.  Poriadne si oddýchnuť.

S nami ľuďmi je to občas veľmi vtipné. Najprv sa nám zdá, že sa transformujeme akosi pomaly a túžime vidieť zmeny rýchlejšie, ale keď sa rýchlosť zvýši, hoci aj v tom najpozitívnejšom zmysle slova, nestíhame si držať klobúky a sťažujeme sa, že rýchlosť je priveľká :)) Lenže obraz v meditácii hovorí jasne… žiadne vešanie na klinec sa nekoná.

Otváram oči z tichej neplánovanej meditácie vo White spring v Glastonbury, ale na obraz plný svetiel mi ostáva krištáľovo čistá spomienka. Každý ďalší zážitok v nasledujúcich dňoch akoby ma utvrdzoval v tom, čo som videla a prinášal mi dodatočné upresňujúce informácie.

Začínam chápať, že existuje tisíc a jeden spôsobov akými dokáže svetelná práca prebiehať. Akú moc majú krásne miesta, o ktoré sa niekto stará. Stužky na strome prianí? Kúsky kryštálu a ametystu položené v machu? Malá soška anjela na kameni? Také maličkosti a na vlastnej koži a pocitoch zažívam ako dokážu v jednej chvíli potešiť a pozdvihnúť dušu. Sila zámeru vpečatená do konkrétneho miesta…

Zážitky, ktoré nás v týchto dňoch sprevádzali vyzerajú na prvý pohľad ako náhody, ale ja ich vnímam ako omrvinky, ktoré mi ukazujú smer a ďalšie možnosti.

Napríklad náš zvláštny zážitok z malej starobylej svätyne uprostred poľa v Avebury.  Keď sme vstúpili do úzkej chodby, uvideli sme svetlo sviečky, zacítili vôňu vonných tyčiniek a najmä začuli krásny spev. Pár metrov od nás neznáma „hippie“ skupinka spievala mantry.

„May all beings in the whole world be happy and free.“
Nech sú všetky bytosti na celom svete šťastné a slobodné.

Niečo vo mne sa zaradovalo a v duchu som sa pripojila k tomuto zámeru.  Skupinka akoby to vycítila a práve v tej chvíli nás prizvali medzi nich. Dvaja slovenskí introverti spievajúci s celkom cudzou hippie skupinou „nech sú všetky bytosti šťastné“. To by som teda nevymyslela. To sa jednoducho muselo iba stať. :-)))

V tom kruhu však bolo jedno kto je odkiaľ a či sa poznáme. Zámer, ktorý nás spojil, bol takmer jasne hmatateľný.  Každou bunkou som cítila láskyplný energetický vír, ktorý sme spoločne tvorili a ktorý plynule prúdil do okolia. Tu a tam nakukli ďalší turisti, ale pozvanie sa už nezopakovalo.

Asi o 15 minút sme odchádzali rozsvietení ako žiarovky.

„Wow, tak aj takto sa to dá!“ Bežalo mi v hlave a duša sa radovala.

„No to vieš! To si teda vôbec neviem predstaviť! Nie si predsa nejaká hippie-new age-ezo-žena.“ Hádala sa so mnou vytrvalo racionálna myseľ, ktorá v skutočnosti nemá nič proti ezo-ženám, len ma chce mať za každú cenu normálnu a nie príliš nápadnú :-)

„Som bohatšia o krásnu skúsenosť a nájdem si spôsoby, s ktorými budem v súlade.“  Uzavrela som si v duchu tento vnútorný spor.

A prichádzali ďalšie indície, miesto za miesto, krok za krokom, zážitok za zážitkom…

Niektoré z nich aj mne pripadajú takmer neuveriteľné. O niektoré sa s vami možno podelím v ďalšom článku.

Jedno je však isté – v Cornwalle a v Avalone som našla ďalší kúsok zo seba a ďalší kúsok svojho poslania. Ďalšie inšpirácie a výzvy ako žiť a tvoriť.

A aby som sa napokon prepracovala k hlavnej pointe článku :-)

Možno to, že si tento článok čítate vôbec nie je náhoda. Možno je moja pozvánka aj tou vašou. Byť malou svetelnou pobočkou. Urobiť zo svojho domova láskyplný prístav.  Možno nie je vaším poslaním rečniť na pódiu a ohúriť davy – no a čo? Možno zalejete svoje rastlinky vodou a láskou… možno idete do lesa s radosťou a úctou v srdci a odnesiete odtiaľ tri odpadky… možno práve vám bude vyhovovať spievať si s hippie skupinkou :-)) ….možností je tisíc a jedna. Nie je to úžasné?

Ako to cítite vy? Napíšte mi do komentárov.

Páčil sa vám článok?
Prečítajte si aj moje knihy Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla >>>