Koniec trónov a piedestálov, „osvietených“ a „stratených“…

Zrod tohto článku sa vo mne spustil niekedy po prečítaní slov Ľubky Mackovej, ktorá v rozhovore s Katkou Koledzai pre časopis Vitalita, povedala toto:

“ K času rozlišovania patrí aj veta: Dole z piedestálov! Nikoho nedávať na piedestál, nikoho neoslavovať ani sa nenechať oslavovať. Je to veľmi dôležité, pretože pokiaľ ľudia dávajú iných nad seba, neumožňujú sami sebe cítiť a objaviť svoju vlastnú silu a tým, že chcú mať niekoho dokonalého na piedestáli, zároveň vytvárajú obrovský tlak na ľudí, ktorí tam majú stáť a tlačia ich do dokonalosti. Toto postihuje terapeutov, učiteľov, sprievodcov. Veľmi ma oslobodzuje, keď môžem priznať fakt, že i ja som na ceste a mám svojich sprievodcov a neustále sa rozvíjam. Mám všetky farby a nie som dokonalá. Keď niekoho povýšim, seba ponížim a to uberá silu. My nie sme „vyššie a nižšie“. Každý z nás otvára iné dvere v inom čase a v inom priestore a zažíva iné skúsenosti.“

Jej slová vo mne hlboko zarezonovali. Celé roky sa totiž stretávam s reakciami ľudí známych aj neznámych, blízkych aj vzdialených v duchu…

TY si predsa psychologička, ty toto určite všetko vieš…

TY predsa píšeš tie knihy, takže to máš všetko zvládnuté…

TY píšeš články, zaoberáš sa rozvojom už tak dlho, tak mi poraď, pomôž, zachráň ma. Ty to (všetko) vieš lepšie než ja.

Tá posledná veta je už samozrejme trošku prehnaná, ale s týmto energetickým posolstvom niektorí ľudia skutočne prichádzajú. Túžia po zaručenom, funkčnom a presnom návode, recepte od ľudí, o ktorých usúdia, že sú tí dokonalejší. Hľadajú autority, hľadajú podľa možností neomylné vedenie, na ktoré by sa mohli upnúť. Aspoň tak trošku.  Zvlášť v posledných mesiacoch, kedy sa okruh môjho pôsobenia rozšíril, som tento jav pociťovala ako obrovský tlak.

Na chvíľu som uverila, že mám akúsi povinnosť držať sa v obraze, v ktorom ma chce niekto iný mať. Že keď si ma niekto postaví za vzor, musím tam stáť aj keď sa tam necítim dobre. Na chvíľu som uverila, že keď raz napíšem „toto je dobré a prospešné“, musím byť vždy schopná to dodržať. A keď to tak niekedy nebolo, váhala som, kde je tá pravda o mne. Či nie som z tých, ktorí „vodu kážu a víno pijú“.

Ale dnes prijímam, že som nedokonalá v mnohých odtieňoch nedokonalosti. A mám plné právo taká byť.  Aj právo niečo odporučiť a potom to trikrát urobiť a raz neurobiť – a vedieť, že je to tak v poriadku.

Dnes by som chcela pozvať každého, kto má občas pocit, že je menej a niekto iný je naopak viac, ďalej, lepší, múdrejší, osvietenejší, aby sme sa prestali oslabovať a vstúpili do svojej sily a plnej zodpovednosti. Ak je niekto lektor, terapeut, sprievodca či akákoľvek pomáhajúca profesia, vždy je na prvom mieste človekom so všetkých, čo k tomu patrí. Môže nám ukazovať svoje stopy na ceste, po ktorej kráčal alebo aj podať pomocnú ruku, ale to neznamená, že sa na tú ruku zavesíme alebo že zatvoríme oči a budeme slepo kráčať a nasledovať. Práve naopak. Bdelo a vedome sledovať kam kráčame a rozlišovať kedy a ako sa k niekomu pripojiť a kedy možno  zmeniť smer. A nezabudnúť, že aj k terapeutom a sprievodcom patria neodmysliteľne chvíle, kedy oni kráčajú v niekoho stopách alebo potrebujú pomocnú ruku. Nie preto, že by boli „málo a nie dosť“, ale preto, že sú stále v prvom rade ľudia.

Inšpirujme sa navzájom, pomáhajme si rásť, a zároveň rešpektujme svoju ľudskosť, jedinečnosť svojich osobných príbehov a kráčajme každý sám za seba – vo svojej sile a dôstojnosti.

Páčil sa vám tento článok? Nechajte sa inšpirovať mojimi knihami >>>