Lekcia o neposudzovaní, otvorenosti a maličkostiach

Dnes sme boli s manželom nakupovať v Tescu na Zlatých pieskoch. Keď sme už nakladali potraviny do auta, zrazu sa k nám prihovoril nejaký človek „Prepáčte, že vás vyrušujem, ale nemali by ste pár centov? Na ubytovňu.“

Ak bývate vo väčšom meste a nie ste čistý ľudomil, asi tušíte aké myšlienky mi prešli mysľou. Skúsenosti, a nie práve najpozitívnejšie typu alkohol či vykrikovanie, máme asi všetci. Priznám sa, a nie som na to vôbec hrdá, že už v polovici toho, čo vravel mi naskakovali myšlienky – „Zase ďalší, čo si pýta peniaze“ Nie, nemám problém niekomu pomôcť a prispieť, ale mám na to rada svoj pokoj, kde si sama slobodne premyslím a precítim komu, čo, ako a koľko… väčšinou podľa vnútorného pocitu a intuície. Situácie, kde zrazu stojím upachtená na rozpálenom parkovisku a mám rýchlo reagovať, neznášam. Často sa prichytím, že neviem tú situáciu celkom „pustiť“. Buď dám a premýšľam, či som sa len nedala zmanipulovať alebo nedám a cítim sa tak trochu ako bezcitná mrcha.

A tak som tam stála s týmito myšlienkami a pozerala naňho. Päťdesiatnik, vyzeral čisto a upravene.

„Nechcete skúsiť radšej predávať Nota bene?“ Vyletí zo mňa z polovice ako rada a záujem, z polovice ako výčitka.

„Som na ulici iba mesiac, vlastne ma to ani zatiaľ nenapadlo.“

Pozerám naňho a zrazu cítim, aké mu to je trápne. Zdá sa mi to alebo zazriem v jeho očiach slzy?

„Skúste ísť ku nim na centrálu. Určite by vám vedeli pomôcť nielen cez predaj časopisov, ale aj nejakými informáciami, kde sa ubytovať, najesť, aké máte možnosti…“

Zdá sa, že ho to zaujalo a ja úprimne ľutujem, že nemám internet v mobile, aby som mu našla kde presne sídlia.

„Neviem kde presne sídlia, ale určite tu má stanovište nejaký predajca, spýtam sa…“ vychytím sa, ale zastavuje ma.

„Nemusíte behať kvôli mne hore dole. Ja som teraz milionár času, nájdem si ho určite, ďakujem!“

Môj muž si spomenie, že sídlia niekde v blízkosti Račianskeho mýta a on sľúbi že tam pôjde a pohľadá. Odrazu vidím a cítim v akých emóciách je ponorený. V bezradnosti, strachu, ako mu je to trápne, ako nevie čo…

Manžel mu dá nejaké drobné a poprajeme mu veľa síl a šťastia. Nech sa drží! Prajeme mu tak naozaj a zdá sa, že to cíti.

Ostáva mi smutno. Zo seba, zo sveta… Z toho akí sme uponáhľaní, uzavretí, ako prvoplánovo súdime niekoho, koho vôbec nepoznáme na základe nejakých starých skúseností.

A pritom predsa vieme, že maličkosti vedia byť veľké veci! Vieme predsa, že niekedy človek balansuje na hrane a stačí málo, aby sme ho nechtiac sotili do priepasti či naopak povzbudili ho, aby dokázal nájsť pevnú pôdu pod nohami…

Dnes som dostala veľkú lekciu, ďakujem!

Páčil sa vám článok? Prečítajte si moje e-booky zdarma alebo rovno moje knihy >>>