So Smrťou na pohári vína…

Niekedy sa ohlási celé mesiace vopred, ale stáva sa aj to, že ju vôbec nevidíte prichádzať. Ani náznakom. A tak sa môže stať, že večer milovaný človek tancuje po kuchyni a potom do rána, niekedy kým pozeráte Hviezdnu bránu, balíte sa na kamarátkinu svadbu, pofňukávate nad boľavým zubom a potom zaspíte, príde Ona.  Úplne potichu, nečakane, nepochopiteľne… a po nej Ráno. Bolestné, šokujúce, nezabudnuteľné. A plné tých najpodivnejších synchronicít a znamení…

Sú to presne tri týždne, čo nám zomrel ocko.

Zo sekundy na sekundu sa zmenilo všetko. A zároveň v tom víre ostávajú niektoré veci podivne rovnaké. Napríklad to, že píšem… napísala som preňho rozlúčkovú reč na pohreb a aj teraz píšem tento článok. Sama pre seba ako terapiu a zároveň s nádejou, že možno niekomu posvieti na cestu alebo prelomí nejaké to tabu, ktorých je okolo zomierania ako maku.

Ja osobne, napriek všetkej čerstvej bolesti, nevnímam Smrť ako tú škaredú nemilosrdnú pani s kosou, ktorá príde a kruto, nespravodlivo berie. Predovšetkým je to sprievodkyňa zmenou, transformáciou.  Áno, veľmi bolestivo berie, o čom sme si naivne mysleli, že nám patrilo, ale zároveň aj dáva… či skôr ponúka.  Hlbokú premenu, pohľad na dno, neprenosnú skúsenosť, tisíc otázok, zopár odpovedí.

Podelím sa s vami o niektoré myšlienky, ktoré ku mne prišli v procese smútenia a (stále prebiehajúceho) vyrovnávania sa so stratou. Nie sú to rady ani žiadne univerzálne pravdy. Sú to iba osobné zamyslenia a skúsenosti – niektoré sa budú čítať ťažko, niektoré možno pohladia… Ako som nedávno počula od jednej múdrej ženy – napokon jediné, čo máme je náš osobný príbeh…

O čom sa nehovorí

Neradi o smrti hovoríme. Ocitla sa okraji našich životov. Až dovtedy, kým sa do nich nepozve sama. Prekvapivo vo mne zmizli akékoľvek zábrany o smrti hovoriť a dávať myšlienkam štruktúru mi veľmi pomáhalo a stále pomáha. Chystáme sa tam napokon všetci, tak aké tajnosti?

Na druhej strane však chápem všetkých, ktorí nevedia, čo povedať a ako reagovať. Nikto nás to nikdy neučil. Týmto ďakujem mojim blízkym, ktorých som zaplavovala svojimi výlevmi a oni statočne držali bezpečný priestor a vnímavé ucho, hoci som cítila, že sa im to počúva veľmi ťažko. Ľudia majú často obavy, že sa môžu opýtať na niečo priveľmi citlivé alebo zareagovať nesprávne. Netuším, ako to vníma väčšina pozostalých, ale v podstate akákoľvek aj úplne neohrabaná empatia je oveľa lepšia ako keď téma ostane visieť nevyslovená vo vzduchu ako slon snažiaci sa ukryť v trse narcisov.  Vetami „Je mi to ľúto“, „Mrzí ma to“ alebo „Ako sa cítiš?“ nie je čo pokaziť. Úplne v poriadku je aj priznať nahlas, že by ste radi pomohli, ale vôbec neviete čo povedať. To, na čom v skutočnosti záleží je záujem, ľudskosť a láska.  Každé úprimné gesto spolupatričnosti som silno vnímala ako ponúknutý chumáčik energie, ktorá mi pomôže prežiť, kým sa môj vlastný energetický systém nespamätá. A cítila som tú podporu od priateľov dokonca aj na diaľku. 

Trauma v tele ukrytá

Aj som si zakričala, aj som plakala v podstate celý deň, emócie plynuli… a moje telo sa napriek tomu v ten prvý večer cítilo akoby absolvovalo výstup na Kriváň. Boleli ma svaly, hlava, všetko… bolesť duše sa priamo odzrkadlila v tele. V noci som pozerala na veľký splnový mesiac a dokázala spať (a spánok je pre daný stav odvážny názov) iba asi tri hodiny. V mysli sa mi totiž nezastaviteľne spúšťali obrazy a zvuky tých najťažších chvíľ toho dňa. Stále dookola.  Prvý týždeň som mala často veľmi nepríjemný fyzický pocit, že mám v hrudi dieru. A že mi cez ňu prefukuje…  (áno, som si plne vedomá ako divne to znie) Trauma uložená v tele akoby bola popri strate milovaného človeka ešte ďalším vyčerpávajúcim problémom.  Čo pomáhalo? Dovoliť si čokoľvek. Rozprávať sa o tom celom hoci aj dvadsaťkrát za sebou a bez zábran, aj s podrobnosťami.  Púšťať si jeho obľúbené pesničky hoci aj dvadsaťkrát za sebou. Plakať a plakať… áno, presne tak, aj dvadsaťkrát za sebou. Kedy je na to oprávnenejší dôvod – rozsypať sa? Dovoliť si ponoriť sa do smútku a vylievať ho von akýmkoľvek spôsobom? Trauma sa začne emočne vybíjať. Prestane byť mečom, ktorý vás seká na kusy a zmení sa na príborový nožík v otvorenej rane. A to je pokrok.

Vďačnosť ako nečakaný spoločník

Keď príde veľký šok, mozog nejakú dobu procesuje veľmi čudne. Ponúkne celú paletu myšlienok od zúfalých („Bože, prosím, nech to nie je pravda, nech je v poriadku“), cez absurdne nedôležité („Ale veď máme cestovať na svadbu. Čo bude s letenkami?“) až po myšlienky, ktoré vás skutočne prekvapia… napríklad vďačnosť.

Ďakujem, že mám krásnu poslednú spomienku (ako veselo tancoval v kuchyni)

Ďakujem, že sme sa rozlúčili (mali sme letieť do Londýna na svadbu, takže sme sa rozlúčili vedome)

Ďakujem, že mohol odísť tak, ako chcel (aktívny a zdravý  až do poslednej chvíle)

Ďakujem, že jeho smrť bola rýchla a milosrdná.

Vďačnosť. A nie taká, čo napokon vyrastie po dňoch smútku a zmierovania sa. Ale taká, čo je prítomná ihneď a úplne nečakane priamo v tom kotli bolesti, zúfalstva a sĺz. Posledné roky som sa snažila vďačnosť v sebe rozvíjať a úprimne – často som mala pocit, že sa mi to nedarí. Ale v tej najťažšej chvíli – objavila sa ako vlákno útechy, ktorého sa dalo zachytiť.

Ako chcem, aby si ma ľudia pamätali?

V ten deň sa chystal prednášať na „Veľkú prednášku“. Veľmi sa na ňu tešil, dokonca si pripravil na skriňu, čo si oblečie! Nemôžem sa ubrániť pocitu, že nám dal tú najväčšiu prednášku zo všetkých. Napríklad o tom, ako žiť naplno, ako sa radovať zo života a ako zanechať stopu v srdciach ľudí. Zo všetkých strán počujem a vnímam ako naňho ľudia s láskou spomínajú. Ako za ním plačú aj ľudia, ktorí ho mali v živote iba chvíľu.  Koľkým pomohol a pre koľkých bol inšpiráciou. Boli sme spolu často, veď bývame s našimi len pár ulíc od seba, a úprimne –  niekedy som nechápala, kde berie chuť a energiu družiť sa s toľkými ľuďmi, vtipkovať, zaujímať sa… Dnes to vnímam ako veľkú inšpiráciu… koľko ľudí ho vnímalo ako vzácneho, láskavého a optimistického človeka. Ak sa mi raz podarí niečo podobné, bude to dobrý a úspešne prežitý život.

Čo ak by bol dnešok ten posledný deň?

Čo by som robila, keby som v ten posledný večer odišla mrzutá či dokonca pohádaná? Čo ak by som tam nebola a nedokázala by som si vybaviť, kedy sme sa videli a kedy sme spolu hovorili naposledy? Ako by sa to dalo uniesť? Svojím odchodom nám ocko ukázal, že skutočne nevieme dňa ani hodiny. Že môžeme mať vynikajúce zdravotné výsledky a sedieť doma v bezpečí… a Ona môže prísť aj tak. Zajtrajšie plány budú škrtnuté. Žiadny ďalší telefonát ani e-mail. Uvidíme sa až na druhej strane. A tak zdvihnem ten telefón a zavolám, objímem ich keď odchádzam, vyjasním si nezhody, na hlúposti sa vykašlem, snažím sa žiť dobre, robiť čo naozaj chcem a tešiť sa… lebo čo ak?

Nové rozdelenie sveta a klub pozostalých

Keď ocko zomrel,  ľudia, ktorých poznám akoby sa nanovo usporiadali. Stále fungovali škatuľky v mozgu ako „rodina“, „blízki priatelia“ a tak podobne, ale akoby pribudla nová škatuľka – „tí, ktorí vedia“. Veľmi som myslela na blízkych i vzdialenejších, o ktorých som vedela, že majú za sebou podobnú (hoci každý vlastnú a jedinečnú) skúsenosť. Lebo zrazu som aj ja vedela – aké to je. Smrť veľmi blízkeho človeka je ako zasvätenie, ako prijatie do nejakého zvláštneho klubu. Nedá sa na to pripraviť a ani to úplne pochopiť, kým v ňom nie ste.  Určite existuje viac takýchto neprenosných skúseností. Vecí, čo sa jednoducho stanú… Chvíľ, kedy človek zhorí, aby mohol nanovo povstať – nový, premenený.

Svet je poskladaný z detailov

Poznáte tie drobnosti, nad ktorými sa už ani nezamýšľate a beriete ich ako úplne automatické? Bežné, stereotypné, občas možno dokonca otravné? To sú tie veci, ktoré sú napokon najťažšie. Okuliare položené na knihe, kam si ich odložil.  Bunda zavesená na vešiaku. Oriešky, ktorými hneď išiel ponúknuť. Pocit, že sa v Lidli vynorí spoza zeleniny. Že zavolá a bude chcieť niečo dlhočizne zdieľať.  Gumičky do vlasov, ktoré som navyrábala a ktoré mu už neukážem. Náš každodenný život sa skladá z detailov, bežných vecí. Až keď ich stratíme, zavnímame naplno, aké nám boli vzácne. Aké klišé, však? Ale pravda.  Tak ďakujme, keď si spomenieme a neberme nič ako samozrejmosť.

Dokážeme viac než si myslíme – s Božou pomocou

Takmer od prvého dňa som cítila, že by som mala pripraviť príhovor na ocinov pohreb. Každý deň, hlavne v sprche, mi prichádzalo obrovské množstvo informácií. Akoby som odniekiaľ sťahovala dáta a potom si pozapisovala inštrukcie, ktoré som dostala. Vedela som, že dokážem príhovor napísať, ale cítila som, že by som ho mala aj predniesť. Celý ten týždeň ma rôzni ľudia varovali, samozrejme v najlepšej snahe ochrániť ma,  aby som to nechala na pani obradníčku.  Boli chvíle, keď ma prestupoval veľký strach, ale vedela som, že sa musím aspoň pokúsiť – preňho aj pre seba. Aby som sa odvážila nebyť ustrašeným zajacom, ale postaviť sa do svojej sily – hoci to mohlo znamenať aj možnosť, že sa tam zrútim a nezvládnem to. Večer pred pohrebom som sa rozplakala aj pri otvorení chladničky (uvidela som v nej čalamádu, ktorú nám pred pár dňami priniesol). Príhovor som na druhý deň zvládla úplne celý – vďaka zvláštnej sile, ktorá ma tesne predtým prestúpila a obalila ako zlatý vodopád. Opäť, a tentokrát veľmi hmatateľne, som sa presvedčila, že máme viac podpory, než si myslíme.

Toto je definitívne najdlhší článok, aký som napísala.  Na dvere nám už pomaly klopú Dušičky, kolu roka vládne Morena a ja sa v jej kotlíku premeny cítim pomaly, ale iste, rozvarená na kašu. Tisíc otázok, zopár odpovedí.  Rozuzlenia sa asi dočkáme až na samom konci, keď sa zase stretneme.

Tak namiesto duchaplného záveru článku, aspoň záver rozlúčkovej reči…

„Vždy keď niečo zomiera, niečo nové sa rodí…
Nech sa v nás zrodí nová sila a odvaha kráčať vpred, hoci to bolí.

Nech sa v nás zrodí poznanie, že smrť je ako návrat zo školy domov. Z miesta, kde sa učíme dôležité lekcie späť do láskavej Božej náruče.

Nech sa v nás zrodí chuť a odvaha žiť naplno a v každej chvíli dávať najavo svoju lásku, lebo si nám ukázal, že skutočne nevieme dňa ani hodiny…

Nech sa v nás zrodí schopnosť milovať život a tešiť sa z maličkostí tak, ako si to vedel Ty.

Nech sa v nás zrodí nová radosť a nech dokážeme Tvoje svetlo niesť ďalej.“