Možno mi dáte za pravdu, že celý pracovný život a podnikanie, je vlastne veľká cesta osobnostného rastu, počas ktorej sa dotýkame zásadnými tém ako je sebahodnota, autenticita, dôvera v život, odhaľovanie svojich darov a talentov, ale aj komunikácia či medziľudské vzťahy… Ak sme bdelí, bežné situácie sa nám stávajú fantastickým tréningom. Ako to môže vyzerať v praxi?

Dnes sa s vami podelím o niekoľko dôležitých AHA momentov v mojom podnikaní a celkovo pracovnom živote.

Ja si vyberám, ja si tvorím

Ak dokážeme zmeniť svoje myslenie, dokážeme sami sebe otvoriť úplne nové obzory. Znie to asi ako najväčšie klišé, ale priblížim vám to na príklade. Asi 12 rokov dozadu, keď som končila vysokú školu, som sa cítila úplne nepripravená do pracovného života, bez nejakých schopností, zručností, nevidela som pre seba žiadne príležitosti. Uvažovala som spôsobom „Panebože, kto ma zamestná a na čo by som bola vhodná?“ Doteraz si pamätám na moment v električke, keď sme sa s kamarátkou rozprávali, aké máme ďalej plány (nejasné a hmlisté je slabé slovo) a nedokázali pochopiť, že toto je ono, že toto je výsledok toľkých rokov príprav a vzdelávania…

Práve zmenou myslenia došlo k tomu, že hoci som dnes človek s rovnakými darmi a talentmi ako vtedy, dnes je situácia taká, že si už musím vyberať medzi svojimi nápadmi a projektami, ktoré ma všetky bavia, všetky sú výnosné a majú zmysel. Jednoducho ich nestíham všetky realizovať. A vidím, že kľúčovou zmenou bol  práve ten posun myslenia od obete k tvorcovi.

Rozhodujúca je vytrvalosť

S odstupom času vidím na svojej ceste veľa chvíľ, keď som sa cítila zle a nebolo by ťažké to celé zabaliť. Hneď prvý obchod, do ktorého som dodávala svoje ručne vyrábané šperky, zmizol aj s tovarom a nikdy mi nič z mojich výrobkov nevrátil ani nezaplatil. Až oveľa neskôr mi došlo, aká som vďačná svojmu mladšiemu ja, že to nevzdalo, pretože to zásadne ovplyvnilo celé moje ďalšie smerovanie – mám prácu, ktorá ma teší, do života som prostredníctvom nej získala vzácnych ľudí… Stále sa objavujú chvíle, ktoré majú veľmi ďaleko od preletu na ružovom obláčiku, a napriek tomu sa vždy zas a znova presvedčím, že stojí za to ísť vpred a vytrvať…

Konať podľa seba – s ohľadom na ostatných

Takmer vždy, keď som začínala s niečím novým, či už to bolo šperkárstvo alebo písanie kníh, vždy bola skupina ľudí, ktorí to vnímali skepticky alebo si to jednoducho nevedeli predstaviť. Bolo potrebné konať podľa seba a svojej vízie, aj napriek týmto skeptickým hlasom. Keď si chvíľu skúsime ísť „proti prúdu“ väčšiny, o to viac si vážime dôveru a bezvýhradnú podporu. Pretože aj takí ľudia sa objavujú a dokážu v nás vidieť to najlepšie aj vtedy, keď sami pochybujeme. Vďaka za nich.

A čo tá druhá časť vety? Konať podľa seba s ohľadom na ostatným? Nie je to trochu protirečiace? Podľa mňa nie a napísala som to takto úplne zámerne. S ohľadom na ostatných myslím predovšetkým férovo, ľudsky, eticky. Nie je to vždy tá najpohodlnejšia cesta, ale to, čo dáme, vždy sa nám vráti. Ako sa hovorí, Božie mlyny melú pomaly, ale je to spoľahlivá firma :-)

Ak už nemôžeš, odovzdaj to

Aké by to bolo, mať kamoša, ktorý vám neúnavne fandí a verí vo vás? Ktorý vám rád podá pomocnú ruku či dobrú radu? Aké by to bolo poznať nie manažéra, nie generálneho riaditeľa, nie predsedu vlády, ale toho, čo „šéfuje“ úplne všetkým? Ak sa vám táto predstava páči, neváhajte si pozvať aj do pracovného života Vyššiu moc. Mimo akéhokoľvek názvoslovia (Boh, Príroda, Vesmír…) či náboženského systému… tento vzťah má niečo do seba. Podelím sa s vami o jeden osobný príklad…

Celé moje pôsobenie mi bolo vždy dosť ťažko z verejného vystupovania. Strach, stres, tréma…. a občas ten pocit, že sa mi nepodarilo odovzdať tú najhlbšiu esenciu toho, čo som chcela. Že som nedokázala nájsť tie správne slová. To, čo mi v knihách a článkoch išlo ľahko a prirodzene, v rečnení pred ľuďmi išlo ztuha. Mnohokrát som prekročila svoju komfortnú zónu s tým, že je len otázka času, kedy si zvyknem a strach zmizne. Prešli roky, išlo to síce o čosi lepšie, ale strach ani pocit, že nejdem naplno, nemizol. Potom prišla jedna konferencia a opäť sa prihlásil starý známy strach. Večer pred vystúpením som sa prehadzovala v posteli až nakoniec mi prišlo na um jednoducho sa pomodliť, odovzdať to.

Odovzdať svoje ego, svoje obavy, že sa strápnim alebo budem nepochopená. Pozvala som Vyššiu moc, aby použila moju prednášku spojenú s meditáciou tak, aby si z toho každý odniesol, čo práve potrebuje…

Strach vystriedal hlboký pokoj a ja som zaspala. Druhý deň bol ako malý zázrak. Moje slová sa dotkli sŕdc ľudí práve tak, ako sa mali. Celý deň sa mi prihovárali a zdieľali osobné pocity a zážitky, s úsmevom i v očistných slzách. A ja som vedela, že to nie ja sama…

Podobný zážitok sa odohral ešte raz, keď som bola pozvaná ako hosť na živé vysielanie na Instagrame. Zvyčajne sa na takéto vysielania poctivo pripravím, preberieme si hlavnú tému, aby som si bola istá, že hovorím k veci (fakt nemám rada vysielania, ktoré sú nekonečné omáčky a vychvaľovanie svojich produktov), ale tentokrát sa situácia vyvinula úplne inak. Nebola to nikoho chyba, zrejme to tak jednoducho malo byť. Večer som s láskou a pokojom odovzdala celý priebeh vysielania Vyššej moci a doobeda som absolvovala to najpríjemnejšie živé vysielanie, aké by som si len vedela predstaviť. Niečo sa vo mne konečne premenilo. Strach odplával a otvorila sa mi cesta k ďalšiemu tvoreniu a novým možnostiam.

Aké sú tie vaše AHA momenty?
Okamihy, kedy ste si niečo dôležité uvedomili alebo zmenili?
Napíšte mi, poteším sa :-)

Páčil sa vám článok?
Prečítajte si aj moje knihy Šťastie nie je mýtus a Rozprestri krídla >>>